Zimný Cyklonárez 4
Sme mediálnym partnerom akcie.
Reportáž z podujatia
V popise podujatia je síce napísané, že sa jedná o najťažšie zimné preteky v strednej Európe, no pre mňa je to skôr dobrodružstvo, pri ktorom sa ešte aj preteká...
Ešte než začneme, chcem pripomenúť, že na Cyklonárez sa treba dívať inak. Pretože racionálny dôvod pre to, aby ste fučali do šialeného kopca s bikom na chrbte alebo jazdili v ľadovej koľaji neexistuje. Hlavný je zážitok, a potom vám bude celá myšlienka tejto akcie jasná...Trochu menej tradičný úvod, ale práve správny pohľad na akciu Cyklonárez je kľúč k jej pochopeniu a dnes si priblížime už 4. pokračovanie formou videa a tohto odľahčeného fotoreportu. Report z minulého roku potom nájdete tu.
Ja som na isto nevedel, či sa tento rok zúčastním, pretože bol náš prírastok pôvodne ohlásený presne na 10. 1. 2020. Ale zrejme ma nechcel sklamať, tak si švihol a stihol to ešte v decembri, pre zmenu na moje narodeniny – dobrý timing je teda základ . Už druhým rokom nás teda v piatok 10. januára privítala horská osada Železnô a vytvorila základňu pre cca 100 nadšencov zimného jazdenia, niektorí bývali aj na neďalekej chate Magurka. Z Partizánskej Ľupče bola cesta OK a zvládla ju v pohode aj moja „fabka“. Hlavne nezastavovať v kopci...
To, čo odlišuje zimné akcie a robí organizátorom vrásky na čele do poslednej minúty, sú podmienky. V lete máte väčšinou len strach, nech nie je úplne bahno, ale tu sa pridáva ešte množstvo kombinácií snehu a ľadu v rôznych variáciách. Ak minulý rok robil problém práve sneh a jeho extra nádielka na poslednú chvíľu, dnes je to zase ľad. Všetko by bolo skoro dokonalé, nebyť toho oteplenia a včerajšieho dažďa aj vo výške nad 1 000 m. Teraz je zase teplota tesne okolo nuly.
No a práve tu sa chcem zastaviť u Maja Illéša a jeho partie – ono kľudne by stačilo, keby tu spravili časovku z miesta A do miesta B, dali by sme si do tela a všetci spokojní. Ale dať si námahu s robením prekážok, prejazdom budovy a netradičným bonusom na záver, to musíte byť nadšenec a srdciar!
Navyše ak viete, že tým bonusom môžete niektorých ľudí skutočne „vytočiť“. Čo mám na mysli je tzv. Brother of Everest.
Myslím, že lepšie to všetko pochopíte vo videu nižšie. Tam nájdete komplet reportáž aj v rámci sobotného maratónu.
Keď som tam fučal, tiež mi nebolo do spevu, ale potom si človek uvedomí, že to je tiež súčasť jazdenia v zime. Minule som si doma zle zvolil trasu a pochodoval s bikom na chrbte v hlbokom snehu asi 30 min., pričom jedna vec je hlavná – myslieť pozitívne, nezastavovať a brať to ako súčasť tréningu.
Čo som ocenil bol skutočne ľahký bicykel, pretože na chrbte cítite každé deko. Na spomínanom Evereste ma aj napadlo, aké by to asi bolo s ebikom .
Večera na Magurke v piatok prišla vhod, aj keď pre mnohých to bola extra porcia tréningu, ktorú by už radšej nechceli vstrebávať. Aj keď to nie je z osady Železnô ďaleko, v zime a na snehu všetko trvá a každý kopec je oveľa dlhší – hlavne keď ste do prológu dali všetko. Ja som tam išiel hneď z vrcholu a tento večerný presun sa mi naozaj páčil, pričom na chate bola výborná „horská“ atmosféra a ešte lepšie jedlo.
Sobota už bola viac tradičnou zimnou „naháňačkou“ a charakter trate ukázal, kto vie najviac vypnúť hlavu . Mám tým na mysli v zjazde, kde sa vytvorili ľadové koľaje. Po páde v prvom zjazde, ktorý som pre vás aj natočil, som sa ešte vrátil do čela a išlo sa mi v kopci výborne.
No akonáhle sa cesta preklopila nadol, radím režim „babka s košíkom“. Tu mi vážne chýbala moja teleskopka hrejúca sa v servise, hlavne pri mojom ťažisku niekde vo hviezdach . V tých koľajách nemám istotu a mozog vypnúť nechcem, pretože ako Majo Illéš na brífingu pred štartom podotkol: „Videl som tie ceny pre víťazov a zabiť sa pre ne neoplatí.“ Hlavne keď okolo mňa preletel Štefan Macho, mal som pocit, že stojím, ale neskôr som ho obehol, keď opravoval defekt...
Po najdlhšom zjazde z Prednej Magury som bol na nejakom 5. mieste, no finálna časť po ceste a hlavne kopec mi sadli. Dobehol som aj Petra Dzurňáka, ktorý predtým rovnako dobre zjazdoval a spolu sme sa ešte trochu ponaháňali pred cieľom. Nakoniec z toho bolo striebro. S Kristiánom sa teda skúsim zase ponaháňať o rok, pričom zvíťazil s časom 2:35 hod. Len pre doplnenie, 42 km trať mi trvala 2:42 hod. a výsledky aj z kratšej trasy nájdete na tomto odkaze.
Dôvod v obmedzenom počte účastníkov má svoje opodstatnenie hlavne v bezpečnosti a o tú bolo postarané v spolupráci s horskou službou veľmi dobre. Čo je hlavné, nikto sa nezranil...
Celú atmosféru človek vycíti aj na záverečnom vyhlasovaní, kedy máte iný pocit ako na klasických akciách. Je to celé „pohodovejšie“, skoro až trochu rodinné...
Veľa ľudí si povie, Imro to je pekné, ale ty to píšeš z pohľadu borca, čo ma v nohách tisíce km a výškových metrov. Nepopieram, že dosť trénujem, no so mnou bol aj kolega Slavo, ktorý patrí do kategórie „survival“, pričom na bicykli nesedel asi 3 mesiace.
A dojmy mal v podstate také isté – na Evereste si ponadával (ale aj stihol popiť čaj z termosky a pritom spraviť video vyššie), na maratóne zabojoval s podmienkami, ani nespadol a v cieli vždy spokojný a bohatší o zážitky. Akurát mu to o niečo dlhšie trvalo.
Verím, že sa vám táto multimediálna forma reportu páčila a našli ste si ako obraz, tak ja text a zvuk. Som skutočne rád, že táto akcia ide ďalej svojím vlastným štýlom a chalani sa neboja vymýšľať – veď klasických naháňačiek si v sezóne ešte užijeme a ja sa už teraz teším na „high 5“ ročník. Uvidíme, aké podmienky nám príroda namixuje...
Zdroj fotografií: Peter Ferianc, Martin Sprušanský, Bicyklom po Slovensku